Renestrae

Chlad, mráz a drkotanie zubov. Máte pocit, že vám námraza siaha až ku kostiam? No áno, taká bývala kedysi. Túto jej chladnú vlastnosť si uchováva, len keď ju niečo naozaj vyvedie z miery a svoj hnev sa snaží udusiť chladom alebo iróniou, ktorú obľubuje. Túto masku sa však snaží obmedziť, nechce byť taká, akou bývala, aj keď sa jej to ešte občas nedarí.
Poväčšine času sa ale snaží vyzerať neutrálne, vyrovnane, akoby ju snáď nič netrápilo, čo zas nie je tak úplne pravdou. Nechce však svojimi starosťami zaťažovať druhých. Tak dlho sa jej darilo ich v sebe skrývať, že naozaj nie je zvyknutá o nich niekomu rozprávať. Už ale nie je tou chladnou, ktorá na sebe nedala nič poznať, iba nezáujem a odmeranosť. Stala sa chápavejšou, trpezlivejšou a trošku aj citlivejšou, ak by sme ju porovnávali s jej starou stránkou. Nie je to však žiaden zázrak, ale... snaží sa. Predsa len, nie je tomu tak dávno, čo drakov na posedenie prebodávala pohľadom a nechcela sa s nikým baviť. Aj napriek všetkému sa snaží byť ale dobrou, lepšou, no aj ona má občas svoje muchy.
K novým drakom sa chová, alebo snaží sa chovať, neutrálne s istým odstupom, čo sa jej naozaj darí, ak si daný drak nevytipuje naozaj zlú chvíľku.
Čo sa týka zhovorčivosti, tak v tom má stále nedostatky. Nie že by sa nebodaj hanbila, ona sa rozprávať nechce, ak nemusí. Častokrát, sa v jej vnútri odohráva vnútorný boj, než k niekomu príde sama od seba a začne nejakú debatu. Má rada rozprávanie len s istými drakmi, ktorých si vytipuje. Ak s ňou však prehovoríte, prekvapí vás svojím jemným hláskom, ktorý sa ani k jej telu azda ani nehodí. Z neho chlad a mráz, ktorý je vidno v jej očiach a na jej šupinách, nie je badateľný, ani v tých najschovanejších podtónoch. Avšak, kto vie. Možno sa to raz zmení. Teraz by sme ju však mohli nazvať tou tichou, pokojnou... aspoň podľa toho, čo máme možnosť vidieť na povrchu.
Čo jej však ostalo je jej pôvab a elegancia. Je ako sklenená postavička, ktorej sa bojíte dotknúť; vyzerá krehko a zraniteľne. Je to však silná dračica, ktorá sa nového nebojí a len máločoho sa zľakne. Je to veľmi zvedavý tvor, ktorý rád skúma, čo vlastne v jej mladosti nemala možnosť plne zažiť. Taktiež má rada dobrodružstvá a je za každú výzvu.
Ak by sme mali zhodnotiť jej priateľstvá, tak tých si cení nad vlastný život, aj keď to niekedy ani nedáva najavo. Preto je celkom ťažké patriť do tohto uzavretého krúžku vyvolených, ale trpezlivosť ruže prináša.
V skratke by sa dalo povedať, že Renestrae vyrástla do dospelosti. Rany z minulosti ju poučili a jej povaha sa ucelila v tú, ktorou bývala kedysi dávno so svojim otcom – alebo aspoň k tomu má veľmi blízko. O svojej minulosti však stále veľmi nerada rozpráva, čo dáva aj patrične najavo.

Krajina, kde mali draci svoje miesto a žili v mieri. Nie, teraz nehovorím o Eriniäme. Toto bola krajina na ďalekom severe. Práve bol koniec októbra, čo nasvedčovalo začiatku krutej zimy. Avšak, aj táto oblasť na oko prázdna a bez nikoho, mala svojich obyvateľov. Boli nimi draci chladní, ktori tu tvorili spoločenstvo. A nebolo len tak hocaké. Toto bolo azda to najväčšie zoskupenie drakov chladných aké ešte zem nevidela. O tomto spoločenstve sa šírili povery a legendy typu, že bolo založené na začiatku sveta. Bolo to skutočne tak? Najstarší drak spoločenstva sa volal Eruain. Spýtať sa ho však na túto udalosť nemal odvahu každý. Bol až príliš starý a múdry a hlavne vzbudzoval rešpekt. Jeho meno kolovalo aj v ľudských kráľovstvách ako snáď najväčšie bohatstvo tejto zeme. Práve on bol Tári Nefritského spoločenstva. Zažil veľa útokov na jeho rodinu, na jeho samotného zo strany nie len ľudí, ale aj drakov, ktorý ho chceli zosadiť a sami sa stať legendou. Všade, kam sa pozrel mal nepriateľov, no svoje spoločenstvo nadovšetko miloval. Oči mal levanduľovo-fialové a telo biele ako čerstvo napadaný sneh. Jeho postavenie Tári tiež zdieľala jeho partnerka Raellis. Blížila sa krutá zima. Padal čoraz hustejší sneh, ktorý celú krajinu prikryl bielym rúškom. Všetci v spoločenstve začínali ožívať a vychutnávať si zimu. Možno len jedna dračica si práve z počasia hlavu nelámala. Mala v sebe vajíčka. Dračie vajíčka, ktorých otec bol Eruain. Dračica len sťažka chodila, keď v bruchu niesla takú ťarchu. Vedela však, že ich nemôže zniesť pred očami všetkých. Musela ísť niekam ďaleko, kam by nikoho nenapadlo dračicu hľadať. Všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku, žiadne komplikácie, len neskutočné bolesti. Nemohla už ďalej čakať. Teraz nie. Letela preto aj so svojou zverenkyňou, ktorá jej mala pomáhať a dohliadať na ňu. Reallis si dala načas s presunom za tichším miestom. Jej let a nadpriemerne veľké brucho si všimol jeden drak. Čo by len jeden, snáď celé spoločenstvo. Vedeli, čo sa deje a čo sa blíži. Toto bola asi tá najväčšia chyba, ktorú Reallis prehliadla. Vajíčka zniesla priamo do snehu a okamžite ostali zamrazené. Vonkajšie podmienky už neboli vhodné pre normálny život. Avšak, títo draci ten normálny život ani nezaviedli. Vajíčka mali zatiaľ tvrdú škrupinu, takže ich láskavá Reallis prihrnula bližšie k sebe. Bola ďaleko od ostatných za jednou skalou, keďže v tejto oblasti boli práve jaskyne a skalnaté úkryty raritou. „Srdiečka moje,“ ozvalo sa ustarostene z hrdla mohutnej dračice, momentálne už matky. Eruain pri vynesení vajíčok nebol, práve ho nesmierne ťažili povinnosti spoločenstva. Blížilo sa niečo podstatné, naozaj podstatné, že vysilenú Raellis s jej ešte nevyliahnutými potomkami nechal len tak samotnú. Bola pri nej jedna dračica, ktorá mala na svoju Tári dohliadať, no Reallis, ako mocná Tári pomoc nechcela. Bola až príliš hrdá, aby si dávala rozkazovať, avšak, spoločnosť neodmietala. Niekoľkokrát vzhliadla do neba so zúfalým pohľadom volajúcim jej partnera, no nikto neprišiel. Zatiaľ čo Raellis už mala po vynesení, starý Eruain bol na ceste do neďalekej oblasti. Konkrétne do blízkeho spoločenstva drakov nížinných, ktorí ho volali na pomoc. Tušil, že za tým niečo bude, no aj keď mu jeho mozog radil neisť tam, práve kvôli tomu podozrivému zavolaniu a rovno na pomoc, aj keď vo vzduchu necítil nič spojené s bojom. Veril svojmu priateľovi. Áno, dlžil mu službu, keďže kedysi dávno mu Aesär zachránil život. Už v diaľke videl ich spoločnú skalu, kde mali sídlo. Nikoho tam nebolo. Eruain sa zamračil a v okamžiku zastal. S myšlienkou v levanduľových očiach sa pozrel na svojich druhov, no v tom ho niečo napadlo zozadu. Bol to len malý oštep zo strany ľudí. Tí sa skrývali snáď za každou skalou a teraz sa vynorili. Mali na sebe staré dračie kože, takže ľudský pach snehovo biely drak zacítiť nemohol. „Aká podlosť,“ zamrmlal a začal chrliť ľadový plameň. Naivní ľudia ostali zmrazení ako sochy. Vedel však, že toto je pasca a tých ľudí tu bude ako mravcov v hniezde. Neostával tam. Hodil na prvého draka nížinného nepriateľský pohľad a vzlietol k nebesiam. Mal namierené naspäť. Vedel, že toto je len nepodarená pasca, ako odlákať pozornosť od niečoho, čo sa odohrávalo v jeho spoločenstve. Ľudia v nezmyselných okovách mysliac si, že majú na sebe brnenie sa v tom momente vyhrnuli z úkrytov a začali vrieskať. Zvolali tým draka, avšak nie nížinného. Prišiel im na pomoc drak ohnivý, ktorého Eruain nepoznal. Za ním chodil spútaný jeho priateľ. Bohužiaľ, on sa stal len otrokom, plniaci ich priania, aj keď sa jednalo o zradu ich priateľstva. Eruain vedel, že keď odletí, tak ho zabijú, no vedel, že ak sa nevráti, zabijú Reallis a jeho potomkov. Neváhal teda, aj keď sa v jeho pozadí ozýval žalostní rev Aesära. Medzitým za skalou v snehu sa Reallis kochala pohľadom na ľadovo šedé a šedo biele vajíčka. Mala ich celkom sedem. Teraz neostávalo nič iné, ako čakať, kým nastane malinkých čas a sami sa posnažia vymaniť sa zo zajatia škrupiny. Reallis si ich starostlivo pritlačila k telu, keď v tom započula šuchot. Okamžite zdvihla hlavu na labuťom krku do výšin a začala nasávať pachy. Cítila pachy drakov, konkrétne drakov chladných z jej spoločenstva, takže ostala pokojná. Vedela, že si jej odlet určite všimli, tak opäť zvesila hlavu k svojim vajciam. Pach drakov, ktorých cítila dračica vo vzduchu sa neplietol. Cítila správne, že sa jedná o jej prívržencov zo spoločenstva, no netušila, že to sú ľudia a draci ohnivý, ktorý na chrbtoch mali ich kože. Jej spoločenstvo bolo rozpárané a ako sa aj zdalo, ľudia našli spôsob ako prefíkane oklamať dračie zmysli. Bola za skalou s presvedčením, že je chránená proti vetru, no chránená voči ostatným stvoreniam? Každú chvíľku len očakávala prílet svojho drahého, no toho stále nikde nebolo. Ten stále letel ako šialený, čo najrýchlejšie, aby ich ochránil, no šanca, že by to stihol bola veľmi nízka. Dračí prívrženci ľudí spolu aj s dvojnožcami vybehli spod krytia skaly a na vysilenú dračicu začali krvavo útočiť. Aj keď sa Reallis podarilo zmraziť polovicu drakov aj tých dvojnožcov, nepodarilo sa jej prežiť. Jej nevyliahnutý potomkovia spolu aj s vysilenou dračicou skonali. Tá však ešte pred smrteľným skonaním bolestne zrevala a upadla do červeno sfarbeného snehu. Eruain už bol na blízku a keď počul smrteľné zrevanie svojej partnerky, zreval aj on, len omnoho bojovnejšie a nahnevanejšie. Celou zemou zadunelo ako malé zemetrasenie. Celým jeho telom rázom vládol adrenalín pomstiť ich. Pomstiť to jediné, na čo mu v živote záležalo. Tak sa aj stalo a všetci tí, čo ich napadli ležali na zemi zmrazení a rozpáraní. Už však nemohol nič robiť, nič sa nedalo vrátiť späť. Ovládol ho smútok a žiaľ pri pohľade na ich mŕtve telá. Hlavne tých maličkých, ktorí boli ešte len v embriálnom štádiu vývinu. Avšak, aj cez zaslzené oči Eruain videl, že pri skale niečo vytŕča zo snehu. Nebola to len škrupina, ktorá odletela z rozmliaždeného vajíčka. Jedno vajce prežilo, jedno stihla starostlivá Raellis uchrániť tým, že ho zahrabala pod čo najväčšiu vrstvu snehu. Jedno vajce, ktoré malo farbu skôr do biela, než do šeda ako boli všetky ostatné, ostalo celé. Zničený Eruain ho zobral pevne do pazúrov a letel s ním smerom na juhozápad. Priletel do oblasti, kde vládli už podmienky južnejšieho charakteru, no mocný drak bol aspoň presvedčený, že tu je ďaleko od všetkých. V jednom skalnatom úkryte sa usadil a čakal na vyliahnutie vajca. Každý deň naň hľadel, akoby malo byť posvätné a spomínal na tie krásne časy, kedy bolo všetko v poriadku. Avšak, ten drak, čo spoločnosť mal rád sa stal odmeraným, pripútaným len na jednej veci, ktorej dal celé srdce. „Renestrae,“ zašepkal smerom k vajcu, keď sa z miesta pohlo asi o milimeter. To bolo meno, o ktorom snívala Reallis ešte pred tým, než sa do takého niečoho, ako boli potomkovia pustili. S obdivom pozoroval každý pohyb vajca, malé telíčko, ktoré sa za s tenšou škrupinou pohybovalo, až sa nakoniec aj s tak malinkou silou dostalo von. To mu pripomenulo, že bojovať musí, aj keď nádej je minimálna. Každý deň malej Renestrae lovil jedlo, staral sa o ňu akoby bola zo skla, až kým sa malinká nenaučila sama loviť aspoň tie najmenšie zvieratká. Ona sama nevedela, prečo nie je bez maminky, prečo ostali len oni samy dvaja a prečo nemajú žiadnu ďalšiu rodinu. Síce sa objavil sem tam nejaký drak lesný, ktorý si spomenul, že toto je práve Eruain, no nikto nemal ani tú odvahu sa ho niečo spýtať. Dokonca ani to, prečo jeho spoločenstvo zo dňa na deň zmizlo z povrchu zemského. Kolovali sa aj povery, že sám Eruain rozvraždil vlastné spoločenstvo a potom utiekol. Len sama Renestrae vedela, kde je pravda uviaznutá, keď jej pred každým spánkom rozprával príbehy z jeho života. Až keď sa schyľovalo k jej tretiemu roku života, až vtedy sa dostali na príbehy z jeho spoločenstva. Až vtedy uzrela svetlo pravdy a nemusela sa na nič pýtať. Ostalo len ticho v srdci a žiaľ za všetkým, čo mohla mať a čo stratila. Vďaka týmto príbehom, aj keď ich nezažila, vedela pochopiť, aký je život falošný a keď sa nepostaví poriadne na nohy, bude dostávať od života jednu facku za druhou. Jedna facka však prišla skoro a bez očakávania. Jej otec už bol zoslabnutý a príliš starý. Ak by ich teraz niečo, alebo niekto napadol, nemal by šancu. Avšak, spomeň čerta a čert za dverami. Správa, kde momentálne sídl Eruain sa rozšírila po kraji pomerne rýchlo. Ľudia, ktorí ešte stále nemali dosť, ho chceli už úplne zabiť, spolu aj s jeho jedinou dcérou Renestrae. Netrvalo dlho a dvojnožci si skupinku dvoch drakov v skalnatom úkryte našli. Bola práve noc a obaja spali. Mala to byť chvíľka prekvapenia, ak by sa Eruain, ktorý síce mal tie najlepšie roky za sebou nezobudil a neprichystal na boj svoju dcéru. Naivní ľudia, ktorí si mysleli, že moment prekvapenia je na ich strane stále postupovali bližšie a bližšie k úkrytu. Avšak, Eruain so svojou dcérou mali výhodu noci, teda úplnej neviditeľnosti. Vybehli von a začali všetkých mraziť ľadovým plameňom. Nevedeli ale, že na ich strane sú stále tí draci ohniví, ktorí boli aj pri zavraždení jeho partnerky. Na starého draka skočili zozadu v momente, keď si už začínal domýšľať úspech ich boja. Síce skočili aj na Renestrae, no tá zareagovala obratnejšie. To bola tá osudová minúta, kedy Eruain z posledných síl zareval na svoju dcéru: „Bež Renes, nemáš proti ním šancu! Leť a neobzeraj sa dozadu!“ – to bolo to posledné, čo mohla úbohá modro- šedá dračica počuť od svojho otca. Ona však bola ešte mladá a na slová múdreho otca si nedala povedať. Bojovala ďalej, aj proti značnej presile. Už na začiatku bolo vidno, že šancu nemá a to sa ani nezmenilo. Ľudia sa nad mladou dračicou zľutovali a zmocnila sa ich myšlienka, že si ju proste ochočia. Bolo by geniálne, ak by takáto mladá dračica z rodu po Eruainovi počúvala rozkazy kráľa ľudu. Všetci by mali pred ním rešpekt. Brali teda zviazanú dračicu zo sebou. Ona len bezmocne pozerala všade vôkol seba a snažila si predstaviť lepšiu budúcnosť, než tú, čo ju čaká. Ťahali ju za vozmi po zemi, bola doráňaná a unavená. Správali sa k nej ako k odpadu, no cestu do ich kráľovstva mali ešte dlhú. Museli sa niekoľkokrát zastavovať na noc, aby si kone aj oni oddýchli. Jednu noc, čo mohla byť asi štvrtá asi na polceste, kedy vysilenú dračicu vojaci vojska nechali osamote sa vzoprela voči lanám a ako vánok odletela bez ohlásenia preč. Jej maska úplného zničenia zabrala a tí naivní vojaci za myšlienkou opiť sa, ju nechali osamote vykonať svoj únik, o ktorom samozrejme nevedeli. Dračica sa najprv vrátila za nebohým telom otca, kde s ním chvíľku pobudla. Bolo to morbidné, no tak dojemné a aj keď odletieť nechcela, stále si opakovala jeho posledné slová. „Ostanete mi v pamäti navždy.“ Zotrela slzy z líc a letela, čo jej sily stačili. Ona sama ani nevedela kam, no dúfala v lepší život. V život, kedy už nikdy nebude môcť pozerať na sploštené tváre, bez pysku, ľudí.